Umelecké dielo
Čo vlastne vidíte v Poslednej večeri
Nie je to freska, začala sa rozkladať takmer okamžite a prežila bombardovanie počas druhej svetovej vojny len náhodou. Tu je to, čo sa v skutočnosti nachádza na tej stene.
Check dates and availability ↗Posledná večera — kľúčové fakty
| Aspekt | Detail |
|---|---|
| Umelec / dátum | Leonardo da Vinci, približne 1495 – 1498 |
| Rozmery | 460 x 880 cm (4,6 x 8,8 m) |
| Technika | Vaječná tempera a olej na suchú omietku — nie pravá freska |
| Reštaurovanie | 1977/78 – 1999, pod vedením Pinin Brambilla Barcilon; odhalené 28. mája 1999 |
| Druhá svetová vojna | Strecha refektára bombardovaná 16. augusta 1943; stena s maľbou prežila, od roku 1940 chránená vrecami s pieskom |
| Protiľahlá stena | Ukrižovanie od Giovanniho Donata Montorfana, 1495, pravá freska |
Nie je to freska — a práve táto skutočnosť vysvetľuje všetko ostatné
Jedným z najtrvácnejších mýtov o Poslednej večeri je, že ide o fresku. Nie je. Pravá freska znamená maľovanie do vlhkej omietky, ktorá pigment pri schnutí spojí so stenou a je pozoruhodne odolná. Leonardo namiesto toho maľoval temperou a olejom priamo na dve vrstvy suchej omietky, postavenej na základe zo smoly, kriedy a mastixu. Táto voľba mu umožnila pracovať pomaly, upravovať detaily a dosiahnuť jemnú svetelnosť, akú rýchloschnúca vlhká omietka fresky nikdy neumožní — ale znamenala, že farba zostala na povrchu, namiesto aby sa spojila so stenou, čím obetovala odolnosť, ktorú freska zvyčajne poskytuje.
Rozpad začal takmer okamžite
Kompromis, ktorý Leonardo urobil pre väčšiu umeleckú kontrolu, mal takmer okamžite skutočnú cenu. Odlupovanie bolo viditeľné už približne dvadsať rokov po dokončení, do roku 1517, a písomná správa z roku 1582 opisuje maľbu ako už zničenú. Nebol to pomalý úpadok počas storočí, ktorý si všimli až nedávne generácie — súčasníci a takmer súčasníci zaznamenávali jej zhoršovanie už počas Leonardovho života a krátko po ňom. Je to nápadný kontrast s trvalou povesťou samotného obrazu a je to priamy dôsledok nekonvenčnej techniky suchej omietky opísanej vyššie.
Maľované približne v rokoch 1495 až 1498, v obrovskom meradle
Leonardo pracoval na maľbe v refektári kostola Santa Maria delle Grazie približne v rokoch 1495 až 1498. Ide o skutočne monumentálne dielo s rozmermi 460 x 880 centimetrov – teda 4,6 x 8,8 metra – ktoré pokrýva čelnú stenu jedálne, pre ktorú bolo vytvorené. Keď stojíte priamo pred ním, práve táto mierka je súčasťou zážitku, ktorý sa úplne líši od prezerania zarámovaného obrazu v galérii: dielo bolo navrhnuté ako architektonický ústredný prvok pre mníchov stolujúcich v tejto konkrétnej miestnosti, nie ako prenosné umelecké dielo, a samotná miestnosť je dodnes neoddeliteľnou súčasťou tohto zážitku.
Ako prežilo nálet počas druhej svetovej vojny — čírou náhodou
16. augusta 1943 nálet britského letectva zničil strechu refektára a dve z jeho bočných stien. Stena, na ktorej sa nachádza Posledná večera, prežila, no nie vďaka nejakému špeciálnemu zámeru – správcovia budovy túto konkrétnu stenu už v roku 1940, roky pred náletom, vystužili vrecami s pieskom a lešením ako všeobecné vojnové preventívne opatrenie, nie ako cielenú snahu zachrániť maľbu. Aj napriek tomu, že stena prežila výbuch, zostala vystavená otvorenému vzduchu a poveternostným vplyvom približne dva roky, kým refektár zostal poškodený, čo pridalo ďalšiu záťaž na už aj tak krehký maľovaný povrch.
Rekonštrukcia v roku 1999: čistenie, nie pretieranie
Rozsiahla reštaurátorská práca prebiehala od rokov 1977/78 až do roku 1999 pod vedením reštaurátorky Pinin Brambilla Barcilon a výsledok bol odhalený 28. mája 1999. Je dôležité pochopiť, čo táto reštaurácia v skutočnosti urobila: odstránila stáročia premalieb, nečistoty a skoršie, dobre mienené, no škodlivé zásahy, čím odkryla to, čo z pôvodného Leonardovho povrchu zostalo. Neobnovila ani nezrekonštruovala stratené časti. Viditeľný výsledok je tmavší a fragmentárnejší ako živý obraz, ktorý sa často reprodukuje v knihách, no je oveľa presnejším oknom do toho, čo Leonardo skutočne namaľoval, než kedy bola premalovaná verzia.
Prehliadaný múr oproti
Naproti Poslednej večeri, na protiľahlej stene refektára, sa nachádza Ukrižovanie od Giovanniho Donata Montorfana, namaľované v roku 1495 ako pravá freska – a, príznačne, v oveľa lepšom stave ako Leonardova experimentálna technika na druhej strane miestnosti. V jej dolných rohoch sú portréty rodiny Sforzovcov, všeobecne pripisované Leonardovi, doplnené na suchú omietku rovnakou krehkou technikou ako jeho hlavné dielo: Ludovico il Moro, Beatrice d'Este a ich synovia, hoci tieto postavy sú dnes už sotva čitateľné. Je ľahké prejsť popri tejto stene bez povšimnutia, no ponúka priame a viditeľné porovnanie medzi trvácnosťou fresky a technikou suchej omietky, ktorá urobila Leonardovo majstrovské dielo také zraniteľné. Vstupenky bez sprievodcu na videnie oboch stien predáva výhradne samotné múzeum, prostredníctvom cenacolovinciano.org.