The Artwork
Čo vlastne vidíte na Poslednej večeri
Nie je to freska, začala sa rozpadávať takmer okamžite a nálet z druhej svetovej vojny prežila len náhodou. Tu je to, čo sa na tej stene naozaj nachádza.
Check dates and availability ↗Posledná večera — kľúčové fakty
| Aspect | Detail |
|---|---|
| Artist / date | Leonardo da Vinci, c. 1495-1498 |
| Dimensions | 460 x 880 cm (4.6 x 8.8 m) |
| Technique | Tempera a olej na suchej omietke — nie je to pravá freska |
| Restoration | 1977/78 – 1999, pod vedením Pinin Brambilla Barcilon; odhalená 28. mája 1999 |
| WWII | Refektár bombardovaný v auguste 1943; nástenná maľba prežila, chránená vrecami s pieskom |
| Opposite wall | Ukrižovanie Giovanniho Donata Montorfana, 1495, pravá freska |
Nie je to freska — a tento fakt vysvetľuje všetko ostatné
Jedným z najtrvalejších mýtov o Poslednej večeri je, že ide o fresku. Nie je. Pravá freska znamená maľovanie do mokrej omietky, ktorá pri schnutí spojí pigment so stenou a je pozoruhodne trvácna. Leonardo však maľoval temperou na suchej omietke, na podklade zo sadry, smoly a mastixu. Táto voľba mu umožnila pracovať pomaly, upravovať detaily a kontrolovať jemnú svietivosť spôsobom, aký rýchloschnúca mokrá omietka fresky nikdy nedovolí — no znamenala, že farba spočívala na povrchu, namiesto toho aby sa spojila so stenou, čím sa obetovala trvácnosť, ktorú fresková maľba bežne poskytuje.
Rozpad sa začal takmer okamžite
Kompromis, ktorý Leonardo urobil pre väčšiu umeleckú kontrolu, si takmer okamžite vyžiadal skutočnú daň. Odlupovanie bolo viditeľné už približne do dvadsiatich rokov od dokončenia, teda do roku 1517, a písomný záznam z roku 1582 opisuje nástennú maľbu ako už zničenú. Nešlo o pomalý úpadok po stáročia, ktorý by si všimli až nedávne generácie — súčasníci a takmer-súčasníci zaznamenávali jej chátranie ešte za Leonardovho života a krátko po ňom. Je to nápadný kontrast k trvajúcej povesti samotného obrazu a priamym dôsledkom nekonvenčnej techniky suchej omietky opísanej vyššie.
Maľovaná približne v rokoch 1495 až 1498, v obrovskom meradle
Leonardo pracoval na nástennej maľbe v refektári Santa Maria delle Grazie približne v rokoch 1495 až 1498. Je to skutočne rozsiahle dielo s rozmermi 460 na 880 centimetrov — 4,6 na 8,8 metra — pokrývajúce čelnú stenu jedálne, pre ktorú bolo vytvorené. Keď pred ním stojíte, práve mierka je súčasťou toho, čo robí tento zážitok odlišným od pozerania sa na zarámovaný panelový obraz v galérii: bolo navrhnuté ako architektonický stredobod pre mníchov stravujúcich sa v tej konkrétnej miestnosti, nie ako prenosné umelecké dielo, a samotná miestnosť je súčasťou zážitku dodnes.
Ako prežil nálet z druhej svetovej vojny — náhodou
V auguste 1943 zničil spojenecký nálet veľkú časť refektára vrátane jeho strechy. Stena nesúca Poslednú večeru prežila, no nie vďaka nejakému špeciálnemu riešeniu — správcovia budovy v roku 1940, roky pred náletom, tú konkrétnu stenu vrecovali pieskom a podopreli lešením ako všeobecné vojnové opatrenie, nie ako cielenú snahu zachrániť nástennú maľbu. Aj keď stena výbuch prežila, zostala približne dva roky vystavená pod holým nebom a poveternostným vplyvom, kým bol refektár poškodený, čo pridalo ďalší stres už aj tak krehkému povrchu maľby.
Reštaurovanie z roku 1999: čistenie, nie premaľovanie
Rozsiahle reštaurovanie prebiehalo od rokov 1977/78 do roku 1999 pod vedením konzervátorky Pinin Brambilla Barcilon a výsledok bol odhalený 28. mája 1999. Je dôležité pochopiť, čo toto reštaurovanie vlastne urobilo: odstránilo stáročia premaľieb, nečistôt a skorších dobre mienených, no škodlivých zásahov, čím odkrylo to, čo zostalo z Leonardovho pôvodného povrchu pod nimi. Nešlo o premaľovanie ani znovuvytvorenie stratených častí. Viditeľný výsledok je tmavší a fragmentárnejší než žiarivý obraz často reprodukovaný v knihách, no je to oveľa vernejšie okno do toho, čo Leonardo skutočne namaľoval, než kedy bola premaľovaná verzia.
Prehliadaná stena oproti
Oproti Poslednej večere na protiľahlej stene refektára sa nachádza Ukrižovanie od Giovanniho Donata Montorfana, namaľované v roku 1495 ako pravá freska — a, čo je príznačné, v oveľa lepšom stave než Leonardova experimentálna technika na opačnej strane miestnosti. V jeho dolných rohoch sú portréty rodiny Sforzovcov, všeobecne pripisované Leonardovi a pridané na suchú omietku rovnakým krehkým spôsobom ako jeho hlavné dielo: Ludovico il Moro, Beatrice d'Este a ich synovia, hoci tieto postavy sú dnes už sotva čitateľné. Je ľahké prejsť okolo tejto steny bez povšimnutia, no ponúka priame, viditeľné porovnanie medzi trvanlivosťou fresky a technikou na suchú omietku, ktorá urobila Leonardovo majstrovské dielo takým zraniteľným. Vstupenky na vstup bez sprievodcu na obe steny predáva výhradne samotné múzeum prostredníctvom cenacolovinciano.org.